Prečo ukrajinskú krízu zapríčinil Západ - liberálny prelud, ktorý vyprovokoval Putina (2)

Autor: Jana K. Jones | 26.3.2015 o 18:00 | (upravené 27.3.2015 o 11:33) Karma článku: 3,96 | Prečítané:  390x

Pokračovanie prekladu článku autora John J. Mearsheimera z Foreing affairs: "Why the Ukraine Crisis Is the West's Fault". http://www.foreignaffairs.com/articles/141769/john-j-mearsheimer/why-the-ukraine-crisis-is-the-wests-fault                 

Vznik krízy


Trojčlenná politika západu - rozširovanie NATO, EU a podporovanie demokracie - prilievala olej do ohňa, ktorý mal čoskoro vzbĺknuť.  Iskra prišla v novembri 2013, keď Janukovič  odmietol dôležitý ekonomický program, ktorý predtým vyjednával s EU a namiesto toho prijal 15 miliardovú ponuku Ruska. Toto rozhodnutie vyvolalo protivládne demonštrácie, ktoré počas nasledovných troch mesiacov eskalovali a v polovici februára zapríčinili smrť asi stovky demonštrantov. Západní emisári náhlivo prilietali do Kyjeva, aby túto krízu vyriešili. 21. februára bola podpísaná dohoda medzi vládou a opozíciou, ktorá dovoľovala Janukovičovi ostať pri moci do nových volieb. Ale dohoda sa vzápätí rozpadla a Janukovič nasledujúci deň utiekol do Moskvy. Nová vláda v Kyjeve bola prozápadná do špiku kosti a skladala sa z vysoko postavených  členov organizácií, ktore možno legitímne označiť za neofašistické.

 

Hoci plný rozsah angažovanosti USA ešte nie je vyšetrený, už teraz je jasné, že Washington tento puč podporil. Nulandová a republikánsky senátor John McCain sa zúčastňovali mimovládnych demonštrácií a americký veľvyslanec na Ukrajine Geoffrey Pyatt vyhlásil, že zvrhnutie Janukoviča bol dňom, ktorý sa zapíše do učebníc dejepisu. A nahrávky telefonických rozhovorov Nulandovej, ktoré prenikli na verejnosť ukázali, že Nulandová podporovala zmenu režimu a želala si, aby sa premiérom novej vlády stal Arsenij Jaceniuk, čo sa aj stalo. Niet divu, že Rusi si napriek všetkému presviedčaniu zo strany Západu myslia, že Západ hral pri zvrhnutí Janukoviča úlohu. Pre Putina nastal čas jednať. Krátko po 22. februári vyzval ruské sily na prevzatie Krymu a zakrátko nato Krym začlenil do Ruska. Táto úloha sa ukázala byť relatívne ľahkou vďaka tomu, že tisícky ruských vojakov boli už umiestnené na námornej základni v Sevastopole. Krym bol ľahkým cieľom, keďže etnickí Rusi tvoria 60 percent jeho populácie. Väčšina z nich chcela z Ukrajiny von.


Potom začal Putin masívne tlačiť na novú vládu v Kyjeve s úmyslom odradiť ju od spojenectva so Západom proti Moskve, pričom dával jasne najavo, že skôr, ako by jej dovolil, aby sa stala západnou baštou na prahu ruských dverí, ju zruinuje. Na tento účel zmobilizoval poradcov, zbrane a diplomatickú podporu pre ruských separatistov na východnej Ukrajine, a tak tlačil krajinu do občianskej vojny. Na ukrajinských hraniciach zhromaždil veľkú armádu a ak by vláda zasiahla proti rebelom, hrozil napadnutím. Zároveň výrazne zvýšil cenu plynu, ktorý Rusko vyváža na Ukrajinu a začal požadovať platby za predchádzajúce exporty. Putin hraje tvrdú hru.


Diagnóza


Putinove činy sú ľahko pochopiteľné. Ukrajina so svojimi rozsiahlymi rovinami, ktorými prechádzali Napoleonské vojská, imperiálne Nemecko aj nacistické Nemecko, aby napadli Rusko, slúži ako nárazníkový štát s enormným strategickým významom pre Rusko. Žiadny ruský líder nemôže tolerovať vojenskú alianciu s tými, ktorých Moskva donedávna považovala za ruských smrteľných nepriateľov. Takisto by žiadny ruský líder nestál so zalomenými rukami, ak by Západ pomáhal nastoliť vládu, ktorá by bola rozhodnutá integrovať Ukrajinu do západných štruktúr.


Washingtonu sa ruská pozícia nemusí páčiť, ale mal by aspoň rozumieť logike, z ktorej vychádza. Toto je Geopolitika 101: veľmoci sú vždy citlivé na potenciálne hrozby blízko ich územia. Napokon ani USA netoleruje, ak by hocijaká vzdialená veľmoc chcela rozmiestniť vojenské sily hocikde na západnej pologuli, nehovoriac na hraniciach s USA. Predstavme si to rozhorčenie vo Washingtone, ak by Čína  začala budovať rozsiahlu vojenskú alianciu a pokúsila by sa do nej začleniť Kanadu alebo Mexiko. A aj keď odložíme logiku bokom, ruskí lídri oznamovali svojim západným náprotivkom nespočetnekrát, že rozširovanie NATO na Ukrajinu a Gruzínsko je neakceptovateľné spolu s úsilím obrátiť tieto krajiny proti Rusku. Tento postoj jasne deklarovala Rusko-Gruzínksa vojna v r. 2008.


Predstavitelia USA a ich európski spojenci argumentujú, že sa veľmi snažili, aby Rusko pochopilo, že NATO nemá ohľadom Ruska žiadne bočné úmysly. Nielenže neustále popierajú, že by  rozširovanie NATO cielilo na Rusko, NATO navyše nikdy nepoužilo vojenské sily na území nových členských štátov. V r. 2002 dokonca vytvorilo organizáciu nazvanú Výbor pre NATO-Rusko s úmyslom podporiť spoluprácu. Navyše na upokojenie Ruska USA vyhlásili r. 2009 že radšej umiestnia svoj nový obranný systém na bojové lode v európskych vodách, ako by ich mali umiestniť na českom a poľskom území. Ale žiadne z týchto opatrení nefungovalo. Ruská opozícia voči rozširovaniu NATO najmä na Ukrajinu a Gruzínsko zostáva silná. A sú to Rusi, nie Západ, kto napokon rozhoduje o tom, čo je treba považovať za hrozbu a čo nie.


Ak chceme pochopiť, prečo Západ a najmä USA nechápe, že ich ukrajinská politika položila základný kamen pre veľkú zrážku s Ruskom, musíme sa navrátiť do polovice 90-tych rokov, keď Clintonova administratíva presadzovať rozširovanie NATO začala. Stratégovia predkladali celú kopu argumentov pre a proti rozširovaniu, ale nedokázali sa dohodnúť na tom, čo robiť. Väčšina východoeurópskych emigrantov v USA spolu s ich príbuznými silne podporovali rozširovanie, lebo chceli, aby NATO chránilo krajiny ako Maďarsko a Poľsko. Niektorí realisti tiež uprednosňovali túto politiku, lebo sa domnievali, že Rusko treba ešte stále krotiť.
Ale väčšina realistov bola proti rozširovaniu v domnienke, že veľmoc na úpadku so stranúcou populáciou a jednodimenzionálnou ekonomikou krotiť netreba. Zároveň sa obávali, že rozširovanie by Moskve len dalo zámienku, aby vo východnej Európe spôsobovala problémy. Americký diplomat George Kennan túto perspektívu vyjadril r. 1998 v rozhovore krátko po tom, ako americký senát odsúhlasil prvé kolo rozširovania NATO. "Domnievam sa, že Rusi budú reagovať nepriateľsky a že to ovplyvní ich politiku," povedal. "Myslím, že to je tragickou chybou. Pre rozširovanie neexistoval žiadny dôvod. Nikto nikoho neohrozoval."


Na druhej strane väčšina liberálov vrátane mnohých kľúčových členov Clintonovej administrácie uprednostňovala rozšírenie. Domnievali sa, že koniec studenej vojny od základu zmenil medzinárodnú politickú scénu a že nový, post-národný poriadok nahradil realistickú logiku, ktorá zvykla vládnuť Európe dovtedy. Podľa Madeleine Albreitovej, Clintonovej ministerke zahraničných vecí, USA boli nie len "nepostrádateľnou krajinou", ale boli aj neškodným hegemónom, a preto by ich Moskva nemala považovať za hrozbu. Cieľom bolo teda v podstate premeniť celý kontinent tak, aby vyzeral ako západná Európa.

A tak sa USA a ich spojenci usilovali podporiť demokraciu v krajinách východnej Európy, zväčšiť ich vzájomnú ekonomickú prepojenosť a začleniť ich do medzinárodných inštitúcií. Po vyhratí debaty v USA liberáli nemajú problém presvedčiť svojich európskych spojencov, aby rozširovanie NATO podporili. Napokon súdiac podľa európskych aktivít, Európania boli ešte viac presvedčení o myšlienke, že na geopolitike už viac nezáleží a že all-inkluzívny liberálny poriadok by mohol zabezpečiť trvalý mier v Európe.


Liberáli v prvej dekáde tohto storočia tak dominovali politickému diskurzu o európskej bezpečnosti, že aj keď aliancia prijala politiku otvorených dverí, rozširovanie NATO sa nestretlo so žiadnou realistickou opozíciou. Tento svetonázor je medzi predstaviteľmi USA doteraz akceptovanou dogmou. Napríklad Barack Obama predniesol v marci reč o Ukrajine, v ktorej opakovane spomínal "ideály", ktoré motivovali Západnú politiku a ako tieto ideály boli "často ohrozované staršími, viac tradičnými pohľadmi na moc." Odpoveď ministra zahr. vecí Johna Kerryho na krymskú krízu reflektuje tú istú perspektívu: "V dvadsiatom prvom storočí sa predsa nemožno správať podľa módy devätnásteho storočia, keď ste inú krajinu napadli len na základe vymysleného dôvodu."


V podstate sa obe strany konfliktu držali úplne iných scenárov medzinárodnej politiky. Výsledkom je, že USA a ich spojenci vyvolali veľkú krízu na Ukrajine.


Hra s obviňovaním


V tom istom rozhovore r. 1998 Kennan predpovedal, že rozšírenie NATO vyprovokuje krízu, po ktorej proponenti rozširovania prehlásia: "veď sme vám vždy hovorili, akí sú Rusi." A ako keby drgnutí týmto výrokom, väčšina západných politikov začala vykresľovať Putina ako reálneho páchateľa v ukrajinskej situácii. Podľa The New York Times, v marci naznačila Angela Merkelová, že Putin bol iracionálnym, keď oznámil Obamovi, že žije v "inom svete". A hoci Putin bez pochýb má autokratické tendencie, neexistuje evidencia, že by bol mentálne nestabilný. Práve naopak, je prvotriednym stratégom, ktorý by mal vyvolávať obavy a rešpekt u každého, kto ho ohľadne jeho medzinárodnej politiky provokuje.


Iní analytici argumentujú, že Putin ľutuje rozpad Sovietskeho zväzu a je odhodlaný zvrátiť ho rozšírením ruských hraníc. Podľa tejto interpretácie Putin zabraním Krymu testuje vody, či je správny čas na podrobenie si celej Ukrajiny, alebo aspoň jej východnej časti a že sa prípadne začne správať agresívne voči ostatným krajinám v bezprostrednom susedstve Ruska.  Pre tento tábor Putin predstavuje novodobého Adolfa Hitlera, a podpísať s ním akúkoľvek dohodu im pripomína chybu Mníchova. Preto musí NATO prijať Gruzínsko a Ukrajinu ešte predtým, ako bude Rusko dominovať svojim susedom a ohrozovať západnú Európu.


Tento argument sa pod bližším skúmaním rozplynie. Ak by bol Putin odhodlaný vytvoriť veľké Rusko, náznaky jeho úmyslov by sa určite objavili už pred 22. februárom. Ale neexistujú žiadne dôkazy, že by sa o zabratie Krymu usiloval a už vôbec žiadna, že by sa pokúšal  o zabratie akéhokoľvek územia na Ukrajine pred týmto dňom. A ani západní lídri, ktorí podporovali rozšírenie NATO to nerobili kvôli strachu, že by Rusko chcelo použiť vojenskú silu. Putinove konanie na Kryme ich prekvapilo a zdá sa, že bolo spontánnou reakciou na zvrhnutie Janukoviča. A hneď potom sa aj samotný Putin vyslovil, že je proti Krymskému odtrhnutiu, vzápätí však rýchlo zmenil názor.


Okrem toho aj keby chcel, Rusku chýba schopnosť ľahko dobyť a anexovať východnú Ukrajinu, o celej krajine ani nehovoriac. Jedna tretina ukrajinskej populácie - 15 miliónov - žije medzi riekou Dneprom, ktorá rozdeľuje krajinu na dve polovice a ruskou hranicou. Obrovská väčšina týchto ľudí chce zostať súčasťou Ukrajiny a určite by sa bránila ruskej okupácii. Navyše ruská podpriemerne schopná armáda, korá nevykazuje žiadne znaky, že by sa čoskoro premenila na moderný Wehrmacht, by mala na pacifikovanie Ukrajiny malú šancu. Moskva nie je ani nijako vybavená znášať náklady spojené s okupáciou. Jej slabá ekonomika by trpela ešte viac v dôsledku nových sankcií, ktoré by nasledovali.
Ale aj keby Rusko vybudovalo silnú vojenskú mašinériu, aj tak by nebolo schopné  Ukrajinu úspešne okupovať. Stačí, ak si pripomenieme sovietsku aj americkú skúsenosť s okupáciou Afganistanu, americké skúsenosti vo Vietname a v Iraku a ruskú skúsenosť s Čečenskom, aby sme videli, že vojenské okupácie zvyčajne končia nešťastne. Putin určite chápe, že pokus o zhltnutie Ukrajiny by sa podobal pokusu o zhltnutie jazveca. Jeho odozvy na udalosti na Ukrajine boli defenzívne, nie ofenzívne.
 

            
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?