Henry Kissinger: Ak chceme vyriešiť ukrajinskú krízu, začnime od konca

Autor: Jana K. Jones | 31.3.2015 o 7:51 | Karma článku: 3,16 | Prečítané:  382x

Henry Kissinger bol ministrom zahraničných vecí USA v rokoch 1973-1977 za vlády prezidentov Nixona a Forda. Tu je preklad jeho názoru na riešenie ukrajinskej krízy. (http://www.washingtonpost.com/opinions/henry-kissinger-to-settle-the-ukraine-crisis-start-at-the-end/2014/03/05/46dad868-a496-11e3-8466-d34c451760b9_story.html)         

Celá verejná diskusia ohľadne Ukrajiny sa vedie v zmysle konfrontácie. Ale vieme, kam to vlastne smeruje? V mojom vlastnom živote som videl, ako sa začali štyri vojny, všetky s obrovským entuziazmom a verejnou podporou. U všetkých štyroch sme nevedeli, ako ich ukončiť a zo všetkých štyroch sme museli jednostranne odísť. Testom stratégie nie je, ako začína, ale ako končí.

Ukrajinská kríza je často prezentovaná ako ukážka moci, v ktorej ide o to, či sa Ukrajina pripojí k Západu alebo k Východu. Ale ak chce Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie sa stať vojenskou základňou ani jednej strany voči tej druhej. Naopak, mala by fungovať ako most medzi obomi stranami.

Rusko musí akceptovať, že nútiť Ukrajinu do štatútu satelitu a teda znovu posúvať ruské hranice by Moskvu odsúdilo na opakovanie histórie sebadeštruktívnych cyklov recipročných tlakov s Európou a so Spojenými štátmi.

Západ musí pochopiť, že Ukrajina nemôže byť pre Rusko len jednou z cudzích krajín. Ruské dejiny začínajú na Kyjevskej Rusi. Odtiaľ sa šírilo ruské náboženstvo. Ukrajina bola po stáročia súčasťou Ruska a ich dejiny boli už vtedy poprepletané. Niektoré z najvýznamnejších bitiek za slobodu Ruska (napr. bitka na Poltave r. 1709) sa odohrali na Ukrajinskom teritóriu. Čiernomorská flotila, ktorá Rusku umožňuje prístup k Stredozemnému moru je umiestnená na Kryme v Sevastopole na základe dlhodobého prenájmu. A j takí slávni disidenti, ako boli Alexander Soľženicin a Jozef Brodsky trvali na tom, že Ukrajina by mala byť súčasťou ruských dejín, ba dokonca samotného Ruska.

Európska Únia musí uznať, že jej byrokratická váhavosť a podriadenosť strategických politických rozhodovaní v rokovaní o ukrajinskom vzťahu k Európe domácej politike prispeli k tomu, že rokovania sa premenili na krízu. Zahraničná politika je umením, ako si stanoviť priority.

Rozhodujúcim prvkom v kríze sú samotní Ukrajinci. Tí žijú v krajine so zložitou históriou a mnohojazyčným zložením. Jej západná časť bola do Sovietskeho zväzu začlenená r. 1939, keď si Stalin a Hutler rozdeľovali korisť. Krym, ktorého 60 percent populácie tvoria Rusi, sa stal súčasťou Ukrajiny len r. 1954, keď Nikita Chruščov, pôvodom tiež Ukrajinec, odmenil Ukrajincov pri príležitosti osláv 300-tého výročia ruskej dohody s Kozákmi. Západ Ukrajiny je prevažne katolícky, východ prevažne ortodoxný. Západ hovorí ukrajinsky, východ väčšinou rusky. Akýkoľvek pokus o domináciu Ukrajiny jedným alebo druhým krídlom - tak ako to bývalo zvykom doteraz - by viedol k občianskej vojne a k rozdeleniu krajiny. A stavať sa k Ukrajine ako k súčasti konfrontácie medzi Východom a Západom by na desaťročia zničilo akúkoľvek výhliadku na začlenenie Ruska do kooperatívneho medzinárodného systému so Západom, hlavne s Európou.

Ukrajina je nezávislou krajinou len posledných 23 rokoch. Predtým bola už od 14-teho storočia vždy pod nejakou formou cudzej nadvlády. Nie je preto prekvapením, že jej lídri sa ešte nenaučili ani umeniu kompromisu, ani schopnosti pozerať sa na udalosti z historickej perspektívy. Politika nezávislej Ukrajiny jasne demonštruje, že podstata problému spočíva v úsilí  ukrajinských politikov vnútiť svoju vôľu neposlušnej časti krajiny, raz z jednej strany, potom z druhej. A toto tvorí podstatu konfliktu medzi Viktorom Janukovičom a jeho hlavným politickým rivalom, Júliou Tymošenkovou.  Títo dvaja reprezentujú dve krídla Ukrajiny, ktoré nie sú ochotné zdieľať moc. Rozumná stratégia USA voči Ukrajine by sa usilovala nájsť spôsob, ako navzájom spolupracovať. Mali by sme sa snažiť o zmierenie, nie o dominantné postavenie jednej z frakcií.
Rusko a Západ, a ešte menej rôzne frakcie na Ukrajine sa tohto princípu nedržali. Obaja situáciu len zhoršili. Rusko by nebolo schopné Ukrajine vnútiť  svoje vojenské riešenie bez toho, aby neupadlo do izolácie v čase, keď je situácia na jeho hraniciach viac než neistá. Pre Západ demonizácia Putina nie je stratégiou, je to len alibi pre absenciu vôbec nejakej stratégie.
Putin by si mal uvedomiť, že nech už sú jeho ponosy akékoľvek, použitie vojenských prostriedkov by viedlo k druhej studenej vojne. A USA musí prestať považovať Rusko za duševne chorý element, ktorý je treba trpezlivo učiť pravidlám správania, ktoré vytvoril Washington. Putim je dobrým stratégom, ale takým, ktorý sa drží ruskej histórie. Chápanie amerických hodnôt a psychológie nie je jeho silnou stránkou. Ale pochopiť ruskú históriu a psychológiu majú veľký problém aj tvorcovia politických rozhodnutí v USA.
Lídri všetkých strán by sa mali vrátiť k preskúmaniu možných výsledkov, nemali by sa pretekať v pózach a afektoch. Tu je môj návrh výsledkov, ktoré by boli kompatibilné s hodnotami a bezpečnostnými záujmami všetkých strán:


1. Ukrajina by mala mať právo slobodne si vybrať svojich ekonomických a politických spojencov, vrátane EU.


2. Ukrajina by nemala vstúpiť do NATO - tento názor som presadzoval už pred siedmimi rokmi, keď sa o tom naposledy hovorilo.


3. Ukrajina by mala mať možnosť zvoliť si takú vládu, ktorá je kompatibilná s vyjadrenou vôľou jej obyvateľov. Schopní ukrajinskí lídri by mali začať pracovať na politike zmierenia medzi všetkými časťami krajiny. Čo sa týka medzinárodných vzťahov, mali by sa pokúsiť o postavenie podobné postaveniu Fínska. Fínsko nenecháva nikoho na pochybnostiach o svojej nekompromisnej nezávislosti. Na jednej strane spolupracuje so Západom v celej škále oblastí, zároveň sa však opatrne  vyhýba inštituciálnej nevraživosti voči Rusku.


4. Anexovanie Krymu Ruskom nie je kompatibilné s pravidlami existujúceho svetového poriadku. Ale malo by byť možné, aby sa vzťah Krymu k Ukrajine položil na lepší základ. Napríklad tak, že Rusko uzná ukrajinskú suverenitu nad Krymom a Ukrajina posilní  autonómiu Krymu vo voľbách, ktoré sa budú konať za prítomnosti medzinárodných pozorovateľov. Tento proces by mal odstrániť všetky nejednoznačnosti ohľadne štatúta Čiernomorskej flotily v Sevastopole.


Toto sú princípy, nie je to návod. Ľudia, ktorí sú oboznámení s týmto regiónom vedia, že nie všetky sú všetkým zúčastneným stranám po chuti. Testom však nie je absolútna spokojnosť, ale vyrovnaná spokojnosť. Ak sa riešenie, založené na týchto alebo podobných princípoch nedosiahne, pohyb smerom ku konfrontácii sa len urýchli. A čas, ktorý to ukáže, sa približuje.

 

      
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?