Ako prirodu ochráni trh.

Autor: Jana K. Jones | 21.7.2015 o 17:06 | Karma článku: 3,03 | Prečítané:  183x

V roku 2002 vyšiel v lidovkách článok od Vaclava Klausa s názvom "Přírodu ochrání trh". Autor v ňom zaútočil na ekologických aktivistov a zároveň v ňom predstavil liberálnu ekonómiu v jej vzťahu k prírode.

Na internete ho možno nájsť tu: http://ekolist.cz/cz/publicistika/nazory-a-komentare/o-ekologii-ekologismu-a-zivotnim-prostredi.  Autor v ňom zaútočil na ekologických aktivistov a zároveň v ňom predstavil liberálnu ekonómiu  v jej vzťahu k prírode. V článku sa obul do ekológov,  ekologických aktivistov, a do všetkých, ktorí sa neuspokojujú s tým, ako sa príroda ničí a ako sa drancujú obnoviteľné zdroje. Spochybnil v ňom aj oprávnenosť existencie ekológie ako vedy. Ekológom podsúva snahu o uchvátenie si nejakých nadvedných právomocí. Hovorí, že porozumieť ekosystémom nás učí biológia a na porozumenie vzťahu človeka a jeho správaniu sa vo vzťahu k ekosystémom  tu máme iné spoločenské vedy, predovšetkým ekonómiu.

Ako keby samotná ekonómia tie nadvedné právomoci už nemala, veď nielenže hovorí do politiky celých štátov, ale určuje už aj to, čo je morálne a čo nie. Toto bývalo kedysi výlučne pod správou etiky a náboženstva.

 Vžitým klišé se stalo tvrdit např. to, že trh a ekonomický růst plodí ekologickou zátěž, zatímco státní moc, legislativa a regulace - "proti trhu a jemu navzdory" - lidstvu přírodu a ekologickou rovnováhu zachraňují. Tyto teze si jako své další krédo přisvojili levicoví ideologové, aby s nimi bojovali proti lidské svobodě, proti svobodnému trhu, proti ekonomickému růstu a konec konců proti jakékoli cestě vpřed. Je naší osudovou chybou, že jsme jim to umožnili, resp. že jsme jim pojmy jako je "ekologická rovnováha" a "udržitelný růst" přenechali. Historie nám až dosud zcela jednoznačně předvádí, že činnost člověka neznamená "ničení přírody", nýbrž jen a jedině přetváření přírody, a že se příroda přizpůsobuje člověku právě tak, jako se člověk přizpůsobuje jí. Módní tvrzení, že činnost člověka postupuje "proti přírodě" a že ji postupně utlačuje a ničí, je účelové, zástupné a zjevně nesprávné. Nepotvrzují ho žádná seriózně získávaná a interpretovaná fakta, jen a jedině alarmistické nářky profesionálních ekologistů.

 Z článku sa dá vytušiť, že Klaus (a s ním celá liberálna ekonómia) pozná len dva možné prístupy k ochrane živ. prostredia.  Prvým je štátna regulácia vo vnútri štátov a medzinárodné zmluvy v globálnom meradle, druhým je rozšírenie vlastníckych práv a trhového mechanizmu na oblasti prírodných zdrojov (lesy, rieky, podzemné vody, vzduch, oceány,  rybníky, atď.). Štátnu reguláciu považuje za neefektívnu a nefunkčnú, takže nám ostáva vlastne len ten trhovy prístup:

Klíč k ochraně životního prostředí začíná u vymezení vlastnických práv a u jejich ochrany. Soukromé lesy nebývají překotně mýceny, ložiska surovin na soukromé půdě nebývají extenzivně těžena, vody v soukromém vlastnictví nejsou nadměrně znečišťovány a soukromé pozemky nejsou živelně zavalovány jedovatými odpady, protože to jejich majitelé nedovolí, protože si svůj majetek a své přírodní zdroje hlídají a pečují o ně. Dnes, stejně jako v dávné historii, jsou devastovány ty přírodní zdroje, které nepatří nikomu, či jinak řečeno, které patří "všem". Často citovaným příkladem z historie - a v ekonomii učebnicovou věcí - byla v Anglii sedmnáctého století tragédie obecních pastvin, které nadměrným spásáním ztrácely schopnost reprodukce. Jejich úbytek zastavilo až hnutí za ohrazování pastvin, které fakticky znamenalo jejich přeměnu v pastviny soukromé. ...

 Součástí směny je také směna práv ke znečišťování. Ekonomové dobře vědí, že cílem lidského konání nemůže být nulová míra znečištění, nýbrž míra znečištění optimální, kdy se mezní škoda  ze znečištění rovná mezním nákladům na odstraňování znečištění. Ekonomové vědí (zde se musím odvolat zejména na práce nositele Nobelovy ceny za ekonomii, chicagského ekonoma Ronalda Coase), že jsou-li zdroje v soukromém vlastnictví, jsou-li vlastnická práva obchodovatelná a nejsou-li transakční náklady prohibitivně vysoké, lidé směňují práva ke znečišťování takovým způsobem, že se dosahuje optimální míry znečištění (ve výše uvedeném smyslu).

Hovorí teda, že prírodu ochránime dôslednou privatizáciou. Tam, kde sa privatizácia nedá uskutočniť (oceány, podzemné vody, rybníky, znečisťovanie vzduchu), navrhuje ako riešenie pseudo-privatizačné techniky, vytvorenie trhu na obchodovanie s kvótami práv znečisťovania. Výsledkom privatizácie bude príroda, ktorá bude znečistená optimálne. S takým znečistením, či vyčerpaním zdrojov sa už asi nebude dať nič ďalej robiť a my nemáme iné východisko, len v pokore skloniť hlavu a akceptovať výsledky pôsobenia trhu. V iných clankoch a rozhovoroch spomínal, že si nemáme lámať hlavu nad tým, ako odstrániť znečistenie, lebo generácie, ktoré prídu po nás, budú disponovať väčšími technologickými možnosťami a odstránenie následkov znečistenia ich vyjde lacnejšie, ako by vyšlo nás.

Pozrime sa teda, ako toto optimálne znečistenie a optimálna ochrana pomocou trhu vyzerá v praxi. Súkromné ťažobné spoločnosti na západnom pobreží USA holorubmi takmer úplne vykynožili obrovské niekoľko tisíc rokov staré sekvoje. Zachrániť sa ich podarilo až po zoštátnení tisícov hektárov  a  poich prevedení na národný park. Pre ekonóma má sekvoja hodnotu len vtedy, keď má stanovenú cenu.  Čítala som diskusiu medzi ekonómami a ekológmi ohľadne holorubov. Ekonóm vôbec nevidel rozdiel medzi lesom, ktorý existoval pred holorubom a lesom, ktorý bol po holorube vysadený mladými monokultúrami. Ekológ oproti tomu upozorňoval na fakt, že ten nový les má úplne inú kvalitu, že stratil viac ako polovicu biodiverzity a s ňou napr. aj schopnosť odolávať chorobám.

Veľmi poučným príkladom je aj obdobie tzv. Dust Bowl (Prašnej krajiny) v 30-tych rokoch na stredozápade USA. Toto je časť histórie USA, ktorá je málo známa, lebo Američania sa hanbia o nej hovoriť. Farmári v štátoch Kansas, Oklahoma a ďalších v ich susedstve premenili celú prériu na role, na ktorých pestovali pšenicu a tú predávali na burzách. Vysekali všetky kríky, stromy, zničili trávu, až jeden rok prišlo sucho, a nasledujúci rok ďalšie, vetry pôdu erodovali a celé obrovské uzemia sa premenili na púšť. Vietor poodnášal hornú vrstvu pôdy a tá sa usádzala niekoľko stoviek míľ na východ (v Chicagu ba dokonca až v New Yorku). Ľudia v tejto oblasti potom hladovali niekoľko rokov po sebe. Životné podmienky v Kansase a Oklahome sa podobali podmienkam vo vojne zmietanom Sudáne, alebo Etiópii. Na dokumentárnych filmoch z tohto obdobia a na dobových fotkách  ľudia vyzerajú ako mátohy, podvyživení, poobliekení do šiat z vriec na obilie, majú vpadnuté oči. Stávali sa prípady, keď nejedli celé dni a postupne zomierali na pľúcne ochorenia. Mnohí sa snažili utiecť na západ do Kalifornie, ale Kalifornia ich odmietala prijať. Domáci ich mali za ľudí tretej triedy. Obdobie Prašnej krajiny popopisuje John  Steinbeck vo svojom známom románe Ovocie hnevu.

 Záchrana prišla zo strany štátu v podobe Rooseveltovho Nového údelu (New Deal). Federálna vláda poskupovala polovicu územia Kansasu a zamestnala jeho hladujúcich obyvateľov sadením stromčekov a veterných bariér. V tomto prípade boli splnené všetky Klausove predpoklady na optimálne znečistenie, či vyčerpanie ekosystému. Celá krajina bola v súkromných rukách, voľný trh existoval, ceny za pozemky aj za produkty z nich boli stanovené trhovým mechanizmom a napriek tomu nastal totálny kolaps prírodných zdrojov.

Samozrejme, zoštátnenie prírodných zdrojov nie je riešením a ekonómovia majú pravdu v tom, že väčšinou býva neefektivne. S odpoveďou na problémy spravovania prírodných zdrojov prišiel tým Elinor Ostromovej. Ostromová si položila za úlohu zistiť, ako by mal efektívny systém správy verejných zdrojov vyzerať a venovala sa jej po dobu 30 rokov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?