Potreba hľadať pravidelnosti a zákonitosti vo svete, ktorý nás obklopuje, je vrodenou ľudskou vlastnosťou umožňujúcou prežitie. Bez poznania, že svet okolo nás sa správa podľa istých pravidelností a podľa zákonov príčiny a následkov by sme nedokázali existovať. Ak by sme neverili, že keď otvoríme dvere nášho domu a vykročíme von, za dverami nás čaká pevná pôda tak, ako tam bola aj včera a predvčerom, tak by sme ráno nemohli s istotou vykročiť do roboty. Napokon takéto očakávania sú vlastné aj živočíchom. Konrád Lorenz, rakúsky ornitológ (1903-1989), študoval správanie divých kačíc. Kačice prejavovali znaky stresu a vyhľadávali úkryt, keď im nad hlavami letel vták, ktorý mal krátky krk a dlhý chvost. Keď letel vták s dlhým krkom a krátkym chvostom, tak si ho nevšímali. Jastrabi a všetky ostatné dravé vtáky majú prvú siluetu. Krátky silný krk im umožňuje udržať korisť pri lete. Lorenz vyrobil mechanické atrapy v tvare kríža a ťahal ich kačiciam ponad hlavy. Keď ich ťahal krátkym smerom dopredu, kačice sa schovávali, keď ich ťahal opačným smerom, kačice o ne nejavili záujem.
Kačice sa správali, podobne ako ľudia, podľa pravidla, ktoré im umožňovalo prežiť. Keby toto pravidlo nemali, tak by sa museli skrývať pred každým prelietajúcim vtákom a nemali by čas na vlastnú obživu. Alebo by sa neskrývali pred žiadnym a ľahko by sa stali obeťami predátorov. Pravidlo krátky krk + dlhý chvost im umožňovalo prežiť s optimálnym vynaložením energie. Problém by nastal vtedy, keby sa objavil dravec so siluetou tela podobnou iným nedravým vtákom a začal by loviť nič netušiace kačice. Kačice by si museli odvodiť, že toto pravidlo už neplatí a treba ho nahradiť iným, ktorým rozpoznajú dravcov spoľahlivejšie. V opačnom prípade hrozí celej kolónii vyhynutie. Existuje mnoho iných príkladov, keď zvieratá hynú, lebo ich pravidlá na prežitie prestávajú platiť pre rôzne vynálezy človeka, s ktorými neboli konfrontované. Nehynú preto, že by sa nevedeli brániť, ale preto, že si nestihli prispôsobiť pravidlá, ktoré platili po stotisíce rokov.
Človek sa bežne v živote správa podľa podobných pravidiel, v ktoré verí či už podvedome, alebo vedome. A veda robí to isté, na základe pozorovaných dát tvorí hypotézy, formuluje zákony prírody, v ktoré dúfa, že majú univerzálnu platnosť. V čom sa potom líši vedecká teória od bežnej dôvery v platnosť týchto pravidelností? Rozdiel je v tom, že veda je, alebo by mala byť dvojvrstvová. Tá druhá vrstva by mala spočívať v uvedomení si, že žiadna hypotéza, nech je podporená akýmkoľvek počtom experimentov, pozorovaní a faktov nikdy nemôže byť považovaná za dokázanú. Neexistuje spôsob, akým zistiť, či sa aj každý prípad v budúcnosti bude správať podľa našej doterajšej skúsenosti a podľa nášho očakávania. Nepochopenie tejto skutočnosti môže mať pre nás také isté katastrofálne následky, ako pre ostatné živočíšne druhy. Pozorovať hocijaký prírodný zákon rôznym spôsobom môžeme tisíckrát, alebo aj miliónkrát, ale nikdy nevieme s istotou povedať, že neexistujú podmienky, v ktorých zákon neplatí. Newtonov gravitačný zákon bol po tristo rokov považovaný za absolútne platný bez výnimky. Po tristo rokoch sa ukázalo, že jeho platnosť je obmedzená, treba ho preformulovať a nahradiť Einsteinovou všeobecnou teóriou relativity.
Vedeckosť podľa K. Poppera spočíva v uvedomení si tejto skutočnosti a v kritickom, konštruktívnom prístupe k chybám v hypotézach. K chybám, ktoré by sa vedec mal snažiť vedome a opatrne odhaliť pomocou ďalších experimentálnych testov.
Z toho vyplýva, že žiadna hypotéza spolu s dátami, o ktoré sa opiera, v zásade nie je schopná nič dokázať. Dôkazy sú doménou matematiky a logiky. Tam sa dokazujú tvrdenia, ktoré vyplývajú z dopredu daných axiómov. Matematické tvrdenia sú nezávislé od odhalení nových faktov. Ale vo svete, ktorý je nekonečný a neohraničený, nie je možné pokusom overiť všetky prípady, ktoré teória popisuje. Teóriu je možné len vyvrátiť, nikdy nie dokázať. Dánsky fyzik Niels Bohr (1885-1962) túto myšlienku vyjadril takto: "Žiadne pozorovanie, žiadny experiment, nech je opakovaný po x-tý krát nám nemôže poskytnúť viac ako konečný počet opakovaní, preto tvrdenie, že zákon B vždy závisí od A je vždy mimo našej skúsenosti. Napriek tomu sa takéto tvrdenia vyskytujú všade okolo nás a často sú výsledkom veľmi malého počtu testov."
O čom tu Bohr píše? Ľudia majú sklon k dogmatizmu. Bežne si vytvárajú úsudky na základe obmedzenej skúsenosti. Stačí im vypočuť si tri vtipy o hlúpej blondíne, potom jednu takú stretnúť, a uveria, že všetky blondíny na svete sú hlúpe a budú tomu veriť do konca života. Za blondínu si môžeme dosadiť čokoľvek iné, napr. farbu pleti, pohlavie, vek, akademický titul, príslušnosť k národu, vierovyznaniu, politickej strane a prívlastok hlúpy vymeniť za arogantný, bigotný, lenivý, namyslený, bigotný, ješitný, atď. Vedci by sa takémuto nekritickému prijímaniu hypotéz mali vyvarovať. Keď sa hovorí, že by mali byť skeptickí, myslí sa práve skeptickosť voči vlastným uzáverom, presvedčeniu a hypotézam. A toto zdôrazním ešte raz: skeptickosť znamená kritičnosť voči vlastným názorom vzhľadom na fakty a dáta, ktoré prichádzajú od iných. Bohužiaľ, nie je to vždy tak, mnohí z nich sa dopúšťajú presne toho istého dogmatického myslenia ako bežní ľudia. O tom, aké to má následky si povieme viac v ďalších blogoch v súvislosti s prácou iného významného filozofa vedy, Thomasa Kuhna a jeho "Štruktúrou vedeckých revolúcií."
